Utešujem kolegyňu, ktorá plače, pretože jej jeden debil povedal, že vraj sa pomýlila v jednom reporte a že za túto chybu jej nemôže priznať prémie. Ten „výkvet manažérskeho tvorstva“ jej však neprezradil, že neposkytol všetky podklady k tomu, aby ten report bol správny. Načo aj, keď sa jej chce zbaviť, aby zamestnal dcéru svojho kamaráta?
Brzdím ako divá, lebo jeden debil na X6 sa rozhodol odbočiť bez blinkra vpravo a na tú operáciu potrebuje dva jazdné pruhy (môj a jeho), aby sa mu ruky nezauzlili pri otáčaní volantu. Čo na tom, že ohrozuje iných účastníkov cestnej premávky? Nič, iba (jeho) vztýčený prostredník.
Stojím na križovatke a iný debil predo mnou vyhadzuje nejakú plechovku na trávnik pri ceste.
Kupujem syry a všimnem si, ako nejaký debil otvára krabičku s Hermelínom, vytiahne z nej syr zabalený v staniole, otvorí aj ten, ovonia obsah, pichne doň prst a po tomto úkone vráti syr naspäť do krabičky a na regál.
Stojím v rade na pokladňu v našom hypermarkete a nestačím sa diviť ako jeden debil nadáva žene pre ním, lebo ho nepustila pred seba. Koľká nehoráznosť, keď ona má nákup veľký ako hrom (desať rožkov, dve mlieka, zopár jogurtov a jabĺk) a on, vyholená hlava, IBA fľašu borovičky a dve pivá!
Idem domov, v rukách ťažký nákup a ako na potvoru, kľúče od vchodu nikde. Tak lovím tie nešťastné kľúče, keď tu zrazu, predbehne ma suseda. Ako dobre, poviem si a čakám kedy otvorí. Ibaže suseda má dve barly a otvára sa jej ťažko. Trpezlivo čakám, veď čo iné mi ostáva, kým tu zrazu, vybehne z vchodu hodinový milenec jednej podnájomníčky z bytu na prízemí. Ponáhľal sa tak, že zrazil susede barlu a kým sme ju dvihli, dvere sa nám pribuchli pred nosom. Debil! Ani bú, ani mú, v ruke mobil a za zadkom dym a čiara. „O chvíľu som doma, drahá, šéf ma zdržal“.
Polievam kvety na balkóne a nestačím sa diviť, že kvetináče sú opäť plné špakov od debilov z vyšších poschodí.
Otvorím a čítam správy „Jedovatý arzén vo farmárskom jedle, súťažiaci v ohrození života!“ , „ Podpálili auto, vysypali „ježkov“, ale bankomat neodniesli: Zradilo ich lano!“, „Otčima malej Lucky († 5), ktorú našli mŕtvu v bratislavskom byte, poslal sudca do väzby.“ Čo iné sa dá na toto povedať, než debil, debil, debil?
Je krátko po osemnástej hodine a zdá sa, že moje dnešné stretávky s debilmi ešte neskončili. „Koľko ich ešte bude?“, pýtam sa sama seba a jedným dychom si dupľujem otázku. Odkiaľ sa v tomto štáte berie toľko debilov?